..................................When you can live forever...What do you live for?....................................

4. Kapitola- Je späť!

4. června 2008 v 20:00 | Nath |  Imaginary dream
Vôbec som neplánovala sem tu kapču tak skoro dať, ale vaše komenty ma presvedčili :D Kapču venujem Tonks, miriele, Lili a jayne za ich krásne komenty a m.o.n.i.k.e. za sprietelenie

Od nášho stretnutia s Andy uplynul už týždeň, no my sme ju za ten čas ani raz nevideli. Neustále sme chodili s Jamesom po vonku, no jej nikde. Raz sme dokonca boli aj po ňu doma, no jej stará mama vravela, že odišla skoro ráno a vráti sa neskoro večer. Najprv sa nám to vôbec nezdalo čudné, ale trvá to už týždeň a jej nikde...
Nevedeli sme či sa o ňu máme začínať báť. Predsa len sme ju vôbec nepoznali... Ja som sa o ňu ale v hĺbke duše bál. Ale fakt len v hĺbke. Nevedel som, čo si o tom mám myslieť. Žeby som k nej niečo cítil? Veď ju ani nepoznám...Nezdá sa mi...No dobre! Stop týmto schizofrenickým výlevom!

S Jamesom sme teraz sedeli v obývačke a hrali šachy. Vonku bola strašná búrka, tak sa ani nečudujte, že sa nám tam nechcelo. Veď tam by teraz nikto ani psa nevyhnal.

Omyl. Sused tam práve vyháňa psa... Njn. Keď dakomu hrablo, tak čo už.

,,Tichošľap, počúvaš ma vôbec?" Vytrhol ma James z môjho poetického premýšľania.

,,Jasné. Len som sa zamyslel...Čo si hovoril?"

,,Len to, že som rád, že sa nám konečne podarilo byť animágmi." Uchechtol sa James.

,,Jasné. Veď aj ja. Ale musíš uznať, že bola celkom sranda pozorovať Červochvosta."

Na konci piateho ročníku sme sa totiž stali animágmi, ale Peter mal s premieňaním veľké problémy. Mne a Jamesovi to šlo celkom ľahko a dosť rýchlo sme sa to naučili. Teda, ak nepočítam čas, keď sme sa snažili prísť na to, ako sa to robí. Potom to šlo už celkom dobre. Na konci roku z nás už boli animágovia. Petrovi sme ale museli veľmi pomáhať. Bez tých elixírov, čo sme mu dávali- no, nie som si istý či by to prežil... Predsa len. Peter je Peter.

,,Musím uznať, že to bolo zaujímavé. A najmä Námesačník." Zaškeril sa James. ,,Stále tomu nemôže uveriť."

Námesačník bol z toho teda riadne vyhúkaný. Vôbec nevedel, že sa to chystáme urobiť. Povedali sme mu to až vtedy, keď sme nimi naozaj boli, inak by sa nám to snažil vyhovoriť. Najskôr sa tváril dosť nedôverčivo, ale bolo vidieť, že je celkom rád. Spravili sme to totiž pre neho. Kto už len nechá najlepšieho kamaráta trpieť? Aspoň tak môžme byť pri ňom...

,,Poďme von." Zavelil z ničoho nič James a začal sa dvíhať z kresla.

,,Šibe ti? Veď tam leje!" Díval som sa na neho, akoby spadol z Marsu. Vážne tak teraz vyzeral.

,,Pozri." Ukázal rukou smerom na okno. Zdá sa mi to alebo... Ono prestalo pršať! Konečne! Už mi to tu vážne začínalo liezť na mozog... S Jamesom nepatríme práve medzi tých, ktorý celé dni sedia doma a nič nerobia... Naše motto znie: ,,Užívaj si život dokým môžeš! Aj tak z neho nevyviazneš živý!" Podľa neho sme sa aj patrične riadili.

,,Skočím sa prezliecť a poďme!" Vyhlásil som šťastne a vpálil do izby. Hodil som na seba rifle a krátke tričko, upravil som si vlasy a mohli sme vyraziť. James už stepoval pri dverách. Zoskočil som posledné dva schody, no práve vo chvíli môjho dopadu Paroháč otvoril dvere.

,,Au! Paroháč, si normálny?!" Začal som nadávať a zbieral sa zo zeme. Na hlave som mal nepeknú hrču. ,,Ako ťa mohlo napadnúť, práve otvoriť dvere?" Pokračoval som naštvane.

,,Sorry Tichošľap, ale niekto zvonil." Pokrčil bezstarostne plecami James a usmial sa na...Andy? Čo tá tu robí?

,,Ahoj chalani." Usmiala sa na nás. ,,Chcela som len, či si niekam ..."

,,Kde si bola celý týždeň? Báli sme sa o teba!" Začal som skôr, ako to stihla dopovedať. Vyzeral dosť unavene, no aj tak sa na nás usmievala. Pri mojej otázke sa na chvíľu zarazila.

,,Bola som len...Vážne ste sa o mňa báli?"

,,Jasné! Čo myslíš?" Spýtal som sa podráždene. Ona sa ku mne neklonila a dala mi jemnú pusu na líce. Pri tom to ale nezostalo. Pritiahol som si ju bližšie a začal ju bozkávať.

,,Ehm, ehm. Aj ja som tu." Ozvalo sa vedľa mňa.

,,Jasné, ale nemusel by si!" Povedal som pobavene. James sa zatváril na oko urazene a vyšiel von. Prečo to musí vždy skaziť? To by nebol James no...:D

Aj tak mi nepovedala, kde bola...No čo. Rozhodnúť sa musí sama. Ja ju k tomu neprinútim... K tomuto inteligentnému záveru som prišiel po dosť dlhom čase. Ale hlavné je, že som prišiel, nie?

,,Ďakujem." Pošepkala mi do ucha Andy a tiež sa vybrala za Jamesom. Mne neostávalo nič iné, ako sa tiež za nimi pobrať. Zabuchol som teda dvere a dobehol ich.

,,Kam pôjdeme? Je poobedie. Pochybujem, že diskotéky budú otvorené." Usmiala sa Andy.

,,Čo takto do mesta? Je to len kúsok a už dlho sme tam neboli." Navrhol som.

,,Mestooooo, teš saaa!" Zakričal James na celú dedinu. S Andy sme sa začali zvíjať od smiechu.

Cesta tam nám trvala ani nie pol hodinu. Išli sme povedľa hlavnej cesty a minimálne päťkrát nás skoro zrazilo auto. Ani sa nečudujem. James totiž vymyslel novú zábavu. Ľahol si na cestu a začal sa po nej kotúľať. Ja som sa samozrejme hneď pridal. Andy nás len so smiechom pozorovala. Mali ste vidieť tých naštvaných vodičov, čo nás museli obchádzať. Bol víkend, takže ich nebolo až tak veľa, ale aj tak to stálo za to. Inak vás uisťujem, že sme psychicky úplne v pohode. Ehm...

Konečne sme sa tam doslova dokotúľali a rozhodli sme sa, že Andy ukážeme mesto. Pochodili sme dosť veľa muklovských obchodov, ale najviac sme si to užili v Šikmej uličke.

Keďže sme ešte nedostali listy zo školy s potrebnými pomôckami na tento rok, nebolo tam veľa študentov. Boli sme na zmrzline, potom v akejsi zašitej cukrárni, v obchode so zvieratami, no najdlhšie sme sa snáď zdržali v obchode s metlami. James nemohol odtrhnúť oči od najnovšej metly- Star 3.

Celí unavení sme zapadli do pohodlných kresiel v najbližšej kaviarni. Sa čudujete? Po celodennom pobehovaní po obchodoch...

,,Tak. čo to bude?" Pýtala sa nás akási nízka žena v uniforme. Zrejme čašníčka. /pozn. aut. : Žeby? :D/

,,Tri ďatelinové pivá." Objednal automaticky James.

,,Ja som taký...Unavený." Začal som sa rozvaľovať na gauči a zoširoka zazíval.

,,A z čoho prosím ťa? Snáď nie z tej malej prechádzky?" Spýtala sa pobavene Andy.

,,Malej? Tomu hovoríš malej?" Pridal sa do môjho sťažovania aj James.

,,Padavky." Uškrnula sa Andy. To už som bol pri nej a začal ju štekliť.

,,Nieee!! Prestaň! Prestaň!" Začala sa dusiť smiechom. James náš menší výstup pozoroval so smiechom. Vlastne, nie len on, ale celá kaviareň.

,,Až keď to odvoláš!"

,,Nie! Neodvolám!"

,,Tak potom...Smola!" Povedal som a začal ju ešte viac štekliť.

,,Nie! Tichošľap! Prosím!... Dobre teda! Odvolávam...! Nie ste padavky!..." Vysúkala zo seba medzi záchvatmi smiechu. Ja som sa len uškrnul, prestal ju štekliť a unavene sa vrátil k svojmu kreslu.

Ozaj. nevravel som vám? Andy nás začala oslovovať prezývkami. To je super čo? Okrem nás, nás tak nikto neoslovuje. Iba my sme mali to právo. Vlastne už aj ona. :)

,,Mali by sme už pomaly ísť." Povedal Paroháč, keď sme dopili.

,,Ale veď len teraz sme si sadli. To už musíme ísť naspäť?" Začal som sa znovu sťažovať a prevrátil som oči.

,,Vieš koho mi pripomínaš, Tichošľap?" Spýtal sa priduseným smiechom James.

,,Hmm..." Zamrmlal som nevzrušene. Koho mu už len ja môžem pripomínať? Veď ja som jedinečný. No nie? :D

,,Červochvosta. Aj on sa neustále na niečo sťažuje a nikam sa mu nechce." Nestihol to ani poriadne dokončiť a už so bol na nohách.

,,No vidíš, že to ide." Povedala Andy s úsmevom a už ma ťahala von.

,,Veľmi smiešne Paroháč." Povedal som namrzene. V tom kresle sa tak dobre sedelo...A mňa tak bolia nohy... Keby nepovedal to o Petrovi, tak tam aj zostanem. Veď ja nemôžem byť, ako Peter!

,,Veď sa už toľko nemrač." Povedala Andy a jemne ma štuchla pod rebrá.

,,Veď ja sa nemračím." Povedal som už celkom veselo. ,,Len som bol zamyslený."

,,Tak poď ty náš mysliteľ. Mali by sme si pohnúť." Podpichol ma James a pridal do kroku. Čo iné my ostávalo, ako pridať. Cesta späť nám našťastie ubehla celkom rýchlo. Možno to bude tým, že sme sa nekotúľali po ceste, ale šli po vlastných, či? No, v každom
prípade sme už stáli pred domom.

,,Tak sa teda majte. Musíme si to ešte niekedy zopakovať." Usmiala sa Andy, zamávala nám a zamierila domov. Ešte chvíľu som pozeral na jej vzďaľujúci sa chrbát. Pomaly som sa otočil a zamieril dnu za Jamesom.

Ten mieril rovno do izby a okamžite sa hodil na posteľ. Ja som spravil to isté. Pomaly som nevládal už ani stáť.

,,Čo myslíš? Prečo nám nepovedala, kde bola?" Vytrhol ma zo zamyslenia James.

,,Netuším... A viem, že to z nej nevytiahneme. Počkajme radšej, kým nám to povie sama." Odvetil som.

On len nemo prikývol. Ani jeden z nás už nemal silu premýšľať. Obaja sme zaspali v tom, čo sme mali na sebe. Na čo sa prezliekať, že?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 tonks tonks | E-mail | Web | 4. června 2008 v 20:20 | Reagovat

to moto sa mi ohromne páči-len škoda, že obaja skončili, tak ako skončili :(

a to, že jamesovi pripomína sirius petra ma dosť pobavilo :DDD

zase tie záchvaty smiechu :P

2 miriela miriela | E-mail | Web | 5. června 2008 v 14:11 | Reagovat

taká milá oddychová kapča a súhlasím s tonks super motto len keby vedeli... a dík za venovanie :)

3 Nessa Nessa | Web | 5. června 2008 v 20:45 | Reagovat

Super jako vždycky! A obdivuju tě, že přidáváš tak často, já než se donutim něco přepsat do kompu.... A kdybych se k tomu měla kopat tak často jako ty přidáváš kapitoly, vydrželo by mi to možná týden.. možná ani to ne a to bych musela mít oddych od školy :-)

4 nathalcek nathalcek | Web | 5. června 2008 v 21:04 | Reagovat

tonks: dakujem :D ale co ty vies, mozno trochu pozmenim poviedku... mne sa totiz nepaci zaver, ze by mali umriet....

miriela: dakujem :D a plati to iste, co pre tomks :D co ty vies, ci si to dako nepozmenim v epilogu :D mne sa fakt nepaci, ze by mali byt mrtvy no...:D

nessa: dakujem :D ale momentalne som prisla k zaveru, ze si musim poviedky riadne premysliet- k comu maju viest a tak, aby som to sem proste len tak nehadzala.... tak kym to premyslim, tak to bude mozno aj trocha trvat... ale potom sa budem kapce snazit pridavat rychlejsie, no ver toimu, ze ma to stoji vela premahania:D

dakujem baby:D

5 miriela miriela | E-mail | Web | 6. června 2008 v 11:23 | Reagovat

no tak to by bolo super keby si ich nechala prežiť :)

6 jayne jayne | Web | 6. června 2008 v 14:59 | Reagovat

uzasna kapitolka..je skvela..tesim sa na dalsiu :)

7 Jasane=) Jasane=) | E-mail | Web | 10. července 2008 v 23:01 | Reagovat

Krása!! Nemám slov!! Je to nádhera!! Mooc se mni povídka líbí a ten styl no skvělé!

8 passia passia | E-mail | Web | 3. srpna 2008 v 23:52 | Reagovat

fakt superna kapitola dufam ze pribudne dalsia

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama