..................................When you can live forever...What do you live for?....................................

2. Kapitola- Nový život

31. května 2008 v 18:24 | Nath |  Imaginary dream
Tak a druhá kapča k tejto poviedke. Komenty k prvej kapči ma moc potešili, tak dúfam, že okomentujete aj túto. Nie je moc dlhá, ale po včerajšku je mi dosť divne a ešte k tomu moc nestíham... Však staromestské sú staromestské nie?

,,No ták Sirius! Sirius!" Kričal na mňa niekto, akoby z diaľky.

,,Héj! No ták braček!"

Pomaly som rozlepil oči. Poobzeral som sa dookola. Ležal som na sedačke u Potterovcov v obývačke. Spoznal som to tam okamžite. Veď od kedy sa s Jamesom poznáme, strávil som u nich každé prázdniny.

Jamesova mama pobehovala okolo mňa a prikladala mi na ranu všelijaké obklady a James sa nado mnou skláňal. Na tvári mal vystrašený výraz.

Ich obývačka bola nádherná. Bola rozľahlá a útulná. Steny mali príjemnú, svetlo hnedú farbu. Uprostred nej stál malý stôl a pri ňom veľká, krémová sedačka. Uprostred steny bol nádherný krb a po stenách boli rozvešané rodinné fotografie.

,,Sirius!" Skríkol radostne, keď zbadal, že som otvoril oči.

,,No tak, Jamie! Potrebuje kľud!" Skríkla pani Potterová na Jamesa.

,,Čo sa ti stalo? Ako to, že si prišiel už teraz? A čo máš s ramenom?" Chrlil na mňa jednu otázku za druhou.

,,Nie Sirius, lež!" Skríkla pani Potterová, keď zbadala, že sa chcem postaviť.

,,Ale veď mi je fajn!" Začal som protestovať.

,,To ma nezaujíma. Proste budeš ležať a hotovo." Povedala neoblomne.

,,Ďakujem." Zamrmlal som potichu a klesol späť na sedačku.

Na nič sa ma nepýtala, iba mi ošetrila ranu a postarala sa o mňa. Bol som jej zato vďačný. Neviem či by som teraz ten výsluch zvládol.

,,Nie je za čo zlatko. Tak vás tu nechám samých, aby ste sa mohli porozprávať." Povedala milo a zmizla v kuchyni.

,,Povieš mi, čo sa stalo? Kto ti to urobil? Mama vravela, že to bolo nejaké zaklínadlo z čiernej mágie!" Vravel prestrašene.

,,Kto myslíš?" Spýtal som sa pohŕdavo a nahodil ten najopovrhnutiahodný výraz, aký sa mi podaril.

,,To...To ti spravila ona?" Díval sa na mňa, ako na zjavenie. ,,Ale ako? Ako to mohla urobiť? Veď si jej syn!" Zvolal neveriacky. Musel som sa nad ním usmiať. James niekedy veril aj tým až príliš neuveriteľným veciam.

,,Ako keby som ti o nich nevravel. Veď vieš, čoho všetkého sú schopní."

,,To áno, ale zaútočiť na vlastného syna?"

,,Vieš, ono to ale nebolo prvý krát." Zamrmlal som potichu.

Vedel, že to doma nemám ľahké, ale nevedel, že na mňa útočia. Nechcel som ho zaťažovať takými vecami. James bol super kamarát- bol mi skoro ako brat, ale z toho by spravil haló. On nikdy nezažil muky v rodine. Nie, že by som mu to prial, ale on by to proste nepochopil. Teraz som však mal pocit, že je konečne čas vyklopiť mu celú pravdu.

Mám ho dokonale prečítaného. Reagoval presne tak, ako som predpokladal. V tejto chvíli som mu bol zato ale vďačný.

,,Čože? Prečo si mi nič nepovedal? Tichošľap si normálny? Čo ak by sa ti stalo niečo horšie?" Kričal na celý dom.

,,No tak James! Čo tu tak vykrikuješ?" Jamesova mama strčila hlavu do dverí a zvedavo na neho pozerala.

,,Mama! Jeho doma týrajú! Chápeš? Týrajú!" Začal jej okamžite vysvetľovať, ako malému dieťaťu.

,,Sirius? Prečo si nám nič nepovedal?" Pýtala sa starostlivo a podišla ku sedačke.

Čo som jej mal povedať? Že som sa bál, aby ma náhodou nezabili? Alebo že som im nechcel robiť starosti? Čo ak ma pošlú späť? Nie. To by nespravili. Dúfam.

,,No...Ja..." Začal som pomaly mrmlať.

,,Vieš, že by sme ťa k nim nepustili však? Už nikdy k nim nepôjdeš! Rozumel si? Nikdy!" Vravela starostlivo, no rozhodne.

,,Budeš bývať u nás." Vyhlásila.

,,Ďakujem. Ani neviete, čo to pre mňa znamená. Len čo budem môcť, nájdem si svoje bývanie."

,,Ale čo to trepeš? Aké svoje bývanie? Budeš pekne u nás a hotovo. Poviem to ešte Rickovi, keď príde domov." Povedala rozhodnute. Ani jej nebolo možné odporovať.

,,Vďaka." Povedal som znova. Ona sa len usmiala a odišla späť do kuchyne.

Nevedel som, ako sa mám tváriť. Bol som jej nesmierne vďačný. Nie je totiž veľa rodín, ktoré by to spravili.

,,Skvelá Tichošľap! Bude sranda! Dva mesiace spolu!" Vykrikoval James a poskakoval po obývačke. Pri pohľade na neho som sa musel usmiať.

Až do večera mi pani Potterová kázala ležať. Ani som nechápal prečo. Mňa tá ruka skoro vôbec nebolela, tak čo všetci tak stresujú? Nemohol som im to ale zazlievať. Musel to byť zrejme celkom zaujímavý pohľad. Možno práve sedeli pri obede a zrazu im vypadne z krbu niekto zranený. Zábavné.

Ich reakcia ma prekvapila. James má zrejme tú najúžasnejšiu rodinu pod slnkom.

Práve sme sedeli pri večeri, keď domov prišiel pán Potter. Obaja Jamesovi rodičia boli aurori, tak bývali v robote dosť dlho, ale jeho mama mala dnes voľno.

,,Ahojte!" Volal ešte z chodby.

,,Dobrý deň." Pozdravil som zdvorilo.

,,Ahoj Sirius. Som rád, že si u nás. Jane mi už všetko povedala." Vravel prívetivo a usadil sa k nám za stôl.

,,Vďaka. Som rád, že vám nevadí, že u vás ostanem."

,,Ako by nám to mohlo vadiť?" Položil rečnícku otázku a mávol rukou.

,,Len mi ešte sľúb, že sa k nim už nevrátiš dobre?" Tak to je snáď jasné, že sa k nim nevrátim nie? James len pobavene nad tou otázkou pretočil oči a venoval sa večeri.

,,Nebojte sa. Už nikdy." Ubezpečil som ho s úsmevom.

Po večeri sme sa pobrali k Jamesovi do izby. Celkom sa podobala na tú moju. Bola priestranná, na stenách viseli chrabromilské vlajky a naše spoločné fotografie. Vlastne tam bolo všetko ladene čo červeno zlata. Izba mala aj dve postele, keby náhodou Jamesovi prišiel nejaký kamarát. Najčastejšie som ju teda obýval ja.

,,Tichošľap počuj." Vravel James, keď sme sa už chystali spať. No, spať ako spať.

,,Ešte pred tým, ako si prišiel, mi mama vravela, že sa do domu oproti prisťahovali noví susedia. Nechápal som, načo mi to hovorí, ale vraj majú dcéru asi tak v našom veku. Mohla by byť sranda, nemyslíš?" Pýtal sa so zdvihnutým obočím.

Hneď som vedel na čo myslí. Naše nočné vychádzky po baroch... Vždy sme sa tak opili, že sme ani nevedeli, ako sa voláme. Jeho rodičia nám nato našťastie neprišli, no vždy keď nás sem tam prichytili, brali to s humorom. Vraj aj oni boli mladí. No nevravel som, že sú super? A teraz, keď tá baba býva oproti...Hmm....

,,No neviem..." Začal som provokatívne. ,,Je pekná?" Bola moja prvá otázka.

,,Myslím, že vravela, že áno."

,,Aj tak. Pokiaľ neuvidím, neuverím." Vravel som so smiechom.

,,Tak toto leto si užijeme!" Vyhlásili sme a na znak sľubu si buchli
päsťami.

,,Héj! Chlapci! Je neskoro. Už spite!" Ozvalo sa zdola.

Aj keď sme neposlúchli, boli sme aspoň potichšie.

Preberali sme asi všetky možné témy. Konečne som Jamesovi vyrozprával, ako to je u nás doma. Tváril sa dosť zhrozene. Ani sa mu nečudujem. Porozprával som mu všetko od toho, ako chceli, aby som sa pridal na druhú stranu a ako ma trestali, až po to, ako som ich neustále štval. Táto téma nám vydržala dosť dlho.

Vzhľadom k tomu, že sme išli spať asi okolo druhej ráno, sa nebolo treba čudovať, že sme nemohli vstať. Jamesovi rodičia na to však boli zvyknutí a už sa nás ani nepokúšali budiť.

Pomaly som rozlepil oči. Slnko už bolo vysoko na oblohe. Pozrel som na hodiny. Bolo pol jednej. Pozrel som smerom na Jamesa. Tiež sa práve prebúdzal.

,,Tak. Čo dnes podnikneme?" Pýtal som sa, keď sme sa konečne vyterigali z postele a trepali sa do kuchyne. Jamesovi rodičia boli v práci, ale nechali nám doma jedlo a nejaké peniaze, keby sme niečo potrebovali.

,,Môžme ísť hrať na záhradu metlobal, nemyslíš?" Navrhol James. Heh. Čo iné okrem pofľakovania a metlobalu Jamesa baví, však? No a ešte som zabudol na Evansovú... No...Ja
som radšej ticho OKY? :)

,,Keď myslíš. No ja mám lepší nápad. Čo takto omrknúť tú babu naproti?" Navrhol som.

,,No jasné Tichošľap. Čo iné však?" Pýtal sa James pobavene. My dvaja sme boli proste nenapraviteľní. James bol zamilovaný do metlobalu a do Lily a ja do báb. Vlastne do striedania báb. Ako sa to vezme, no... (pozn. aut. : dikes Tonks :))

,,Tak spravme kompromis. Teraz metlobal, večer baby. Môže byť? Navrhol James.

,,OK platí."

Po jedle sme sa teda vybrali na záhradu. Bola veľká a tiahla sa dozadu až k lesu. Vynikajúce miesto na menší zápas. Poletovali sme hore, dole a strieľali po sebe prehadzovačky.

Ani sme sa nenazdali a bol večer. Konečne bude riadna zábava! Teda, nie, že by metlobal nebol zábava, ale aj tak...Veď ma chápete nie?
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Agnes Lore-Ley Agnes Lore-Ley | Web | 31. května 2008 v 20:09 | Reagovat

Moc hezky napsaný...jsem zvědavá, kdo a jaká bude ta sousedka...=D

2 Lia Lia | 31. května 2008 v 20:39 | Reagovat

peknee..

3 nathalcek nathalcek | Web | 31. května 2008 v 21:04 | Reagovat

Agnes Lore-Ley: No tak to aj ja :)

Lia: dakujem :)

4 Lili Lili | Web | 1. června 2008 v 11:53 | Reagovat

supeeeeeeeeeer a kto bude ta baba ?Evansova? rychlo nenepinaj a pis dalsiu plssssss

5 Tessa Tessa | 1. června 2008 v 12:45 | Reagovat

Bezvadná kapča :-D. Doufám, že co nejdříve přibude nová :-).

6 Nessa Nessa | Web | 2. června 2008 v 17:51 | Reagovat

Super, zhltla jsem to během pár minut, úžasně se to čte :-) a už jsem mooooc zvědavá, jak to vymyslíš dál :-)

7 jayne jayne | Web | 2. června 2008 v 17:58 | Reagovat

nadherna kapca..je skvela..rychlo dalsiu..neveim sa dockat :)

8 nathalcek nathalcek | Web | 2. června 2008 v 18:15 | Reagovat

Lili: nechaj sa prekvapit :D

Tessa: dakujem :D

Nessa: no tak to aj ja:D

jayne: diky :D

...:D vazne diky baby:D a coskoro uz bude dalsia:D

9 passia passia | E-mail | Web | 3. srpna 2008 v 22:41 | Reagovat

pekne

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama